Izraelská scéna je iná. Táto veta mi – priznávam, spočiatku nepodporená racionálnymi argumentami rezonovala v hlave po celý čas pobytu na Izraelskej tanečnej platforme (Israeli Exposure of Contemporary Dance) v Suzanne Dellal Centre v Tel Avive. Postupne som sa pokúšala argumenty nachádzať a verbalizovať: Nedá sa tu hovoriť o prevahe konceptuálnych predstavení, nenájdeme tu šokantné novinky, ani diela, kde hľadanie spojitosti s tancom a pohybom prebieha viac na úrovni logickej a teoretickej (čo ja skôr oceňujem ako zatracujem). Zažijeme tu pôžitok z pohybu, uvidíme tanec, ktorý vyjadruje primárne emócie (čo za normálnych okolností pre mňa zaváňa nudou a strateným časom). Bolo by však chybou očakávať len dokonalé gymnastické cvičenia, hoci tanečníci sa svojou dokonalosťou ku gymnastom naozaj blížia. Génius choreogra, akým je nepochybne nielen Ohad Naharin, umelecký vedúci ikonickej Batsheva Dance Company, ale aj Noa Shadur, Inbal Pinto, či Da Altabeb, tí všetci predviedli prostredníctvom svojich skupín explóziu nápadov a formálnej zručnosti, obrovskej energie a vášne. Áno, nechala som sa na svoje vlastné prekvapenie strhnúť len „čistým“ tancom, prúdom pohybu v jasných kompozíciách, ktorému na prvý pohľad chýbal jasný obsah, no po neskoršej analýze a akom-takom „ohmataní“ kontextu sa javil ako presná abstrakcia života, dosť výrazne vzdialeného od komfortu Strednej Európy. Treba podotknúť, že tanečná scéna v Izraeli je neskutočne rozmanitá, čo primárne nepomáha nijakej generalizácii, no ak si ju s dovolením čitateľa na chvíľku doprajeme, tak tu na poli súčasného tanca existujú dva základné „tábory“: Na jednej strane veľké súbory s tanečníkmi na fantastickej interpretačnej úrovni, s inscenačne náročnými a technicky prepracovanými produkciami, a na druhej strane komorné projekty so silnejším konceptom, kde elementy predstavenia – obsah, interpretácia a technické inscenovanie variujú od slabej úrovne cez stredný štandard, až po diela hodné času a úvah. K tým posledným rozhodne patria predstavenia Renany Raz.
Je jednou z vedúcich osobností mladšej generácie izraelských choreografov, známa aj ako filmová a te- levízna herečka. Na javisku pracuje vždy na pomedzí žánrov, vytvára prekvapivé spojenia obsahu a formy. Ako nezávislá choreografka začala tvoriť v roku 1999, jej diela sú pravidelne uvádzané doma aj v zahraničí. Okrem iných ocenení získala v rokoch 2002 a 2003 Cenu ministra kultúry pre mladých choreografov. Od roku 2012 je Renana Raz umeleckou riaditeľkou projektu Contact Point, ktorý zastrešuje Izraelské múzeum v Jeruzaleme.
Renana, si tanečnica, choreografka, herečka, máš rodinu. Je pre teba náročné „prepínať sa“ medzi týmito rolami? Vnímaš vôbec rôzne roly ako odlišné svety? Ak áno – aké silné a fixné sú hranice medzi nimi?
Rada by som sa domnievala, že v umeleckom svete, ktorý som si rokmi pre seba vytvorila, nie sú hranice. Multidisciplinarita bola odjakživa časťou mojej DNA. Tvorím a tvorba bola základom a miestom stretáva‐ nia sa všetkého, čo ma zaujíma. Pokiaľ som v tvorivom procese, nikdy nemyslím na vymedzenie, žáner či smer. Ponechávam priestor pre ideu. Myšlienka diela určuje prostriedky, ktoré potrebujem. Vždy je silno prítomná sloboda výberu prostriedkov. Ak na seba myslím ako na mamu... To je iný príbeh, je to výzva. Myslím, že zlaďovanie rodičovstva a umeleckej kariéry je u mňa v neustálom procese. Každopádne to lepšie funguje, ak nevymedzím presnú čiaru medzi týmito dvoma pozíciami, stáva sa to ľahším a dokonca inšpiratívnym pre oba svety. V posledných rokoch často uvažujem o prepojení umenia a života v tom najprozaickejšom zmysle slova.
Situácia s podporou umenia v Izraeli je zvláštna – minimálne pre mňa ako externého pozorovateľa. Ako príklad môže slúžiť selekcia diel na minuloročnej izraelskej platforme v Tel Avive, ktorá prezentuje podľa názoru viacerých odborníkov to najlepšie a najreprezentatívnejšie zo súčasného tanca v Izraeli za uplynulú sezónu. Na začiatku prehliadky mal príhovor predstaviteľ izraelského Ministerstva zahraničných vecí, v ktorom promotérom z celého sveta ponúkal podporu a pomoc pri prezentovaní izraelského umenia v zahraničí. V roku 2017 sme pozvali na Nu Dance Fest izraelského choreografa Nadara Rosana, ktorý otvorene vyjadruje svoje politické postoje a prezentovali sme aj lm Mr. Gaga o Ohadovi Naharinovi, jednej zo súčasných najväčších svetových choreograckých hviezd, ktorý doslovne kritizuje vašu vládu. Obe prezentácie boli podporené Izraelským veľvyslanectvom na Slovensku, čo sa mi zdá byť skvelé a zároveň hodné otázky.
Myslím, že opisuješ zdravé a správne vzťahy medzi štátom a vládou. Sú to podľa mňa dva takmer nezávislé systémy. Ako umelkyňa, ktorá je podporovaná počas celého roka zo strany štátu, vravím: Áno, štát by mal rozhodne využívať jeho rozpočet pre kultúru na podporu umelcov bez ohľadu na ich politické názory. Osobne si myslím, že politika izraelskej vlády je veľmi zlá v takmer každom ohľade a ako občianka a umelky‐ ňa pociťujem povinnosť protestovať proti nespravodlivosti. Nanešťastie, atmosféra v Izraeli, ktorá panuje okolo premiéra a aj ministra kultúry, je nepriateľská voči umelcom, ktorí kritizujú vládu – akoby boli zradcovia. Výsledkom je autocenzúra a strach o slobodné vyjadrenie názoru. Ľudia na ministerstve zahraničných vecí robia skvelú prácu, myslím, že dokonale chápu dôležitosť prezentácie izraelských umelcov, ktorí slobodne vyjadrujú svoje názory. Každopádne situácia s vývozom umenia nie je úplne taká, ako to bolo podané na otvorení platformy.
Tvoje dielo WART je bodom stretnutia – ako sama vravíš – dvoch pólov ľudskej činnosti: vojny a tvorby. Slovná hračka nás uvádza do predstavenia, ktoré hyperbolizuje, využíva sarkazmus a iróniu na dokázanie nezmyselnosti vojny. Scénéria vojnového konfliktu sa stáva scenériou pre rozprávku, objaví sa princezná s korunkou z nábojov. V predstavení WART používaš videoprojekcie, zobrazujúce notoricky známe tváre, konflikty, situácie... Asi všetci súhlasia s názorom, že vojna je absolútnym opozitom tvorenia. Ale existuje (nielen) teória, že len vojnový systém vytvára umelý dopyt, ktorý nadväzne žiada väčšiu produkciu, čím sa stáva stabilnejším a viac efektívnym, minimálne z vyššej perspektívy.
{...vojna je tiež len výtvorom ľudského druhu. Vojna má svoju drámu, svoju estetiku, svoje farby…}
Na jednej strane – vojna a tvorba sú skutočne absolútnymi protipólmi, ale na strane druhej nemôžeme obísť fakt, že vojna je tiež len výtvorom ľudského druhu. Vojna má svoju drámu, svoju estetiku, svoje farby, zvuky, terminológiu, istú charakteristiku. Je to desivý výtvor, ale stále výtvor. Ako Izraelčanka som zažila viacero vojen, už ako malé dievčatko. Táto násilná a nepredvídateľná realita ma skutočne výrazne ovplyvnila a zanechala vo mne veľmi hlboké stopy. Ako umelkyňa som cítila vždy obrovskú frustráciu, pretože v tom momente, kedy vojna vtrhla do môjho života, tvorba musela byť odsunutá nabok a len čakala, kým bude po všetkej tej hrôze. Toto ma prinútilo rozmýšľať o prepojení medzi vojnou a tvorením. WART je pokus zaoberať sa vojnou v mojom teritóriu, ktorým je svet umenia a vystaviť ju iným pravidlám a predpokladom. Prispôsobiť tento agresívny svet pravidlám iného sveta, to pre mňa znamená akt slobody.
Spolunažívanie a konfrontácia Arabov a Židov je základom pre mnohé umelecké diela. Na platforme sme videli predstavenie Sahar Damoni, ktorá hovorila o postavení ženy v arabskej spoločnosti. Prezentovanie jej choreogra e evidentne nebolo len umeleckým, ale najmä politickým rozhodnutím. Aké je každodenné spolužitie palestínskych/arabských a židovských umelcov? Predostierajú nám médiá opäť niečo horúcejšie, než to v skutočnosti je (nehovorím o politikoch a politickej situácii)?
Treba rozlišovať arabsko‐izraelských a palestínskych umelcov. S palestínskymi umelcami, ktorí žijú v štáte Palestína, nemáme takmer žiadne spojenie. Neexistujú vzájomné platformy pre spoluprácu. Na ich strane je silno prítomná agenda BDS (Boycott, Divest and Sanction Movement – Hnutie za bojkot, stiahnutie investí‐ cií a sankcie proti Izraelu, pozn. red.), čo znamená, že nebudú v žiadnom prípade v nijakom smere spolupracovať so štátom Izrael. Takže ani so mnou, keďže mňa štát Izrael podporuje. S arabsko‐izraelskými umelcami, ktorí žijú v štáte Izrael, je to inak. Existujú prípady spolupráce, ale, aspoň podľa mňa, je to skôr výnimka ako pravidlo.
Otázka z trošku iného súdka: Tel Aviv, jedno z najmladších hlavných miest na svete, založené v roku 1909, je nádherné živé mesto, s prekrásnou zónou viac ako 4000 domov v štýle Bauhasu. Zóna je vyhlásená za Svetové kultúrne dedičstvo a chránená UNESCOm. Podľa nej sa mesto nazýva aj Bielym mestom. Genius loci umelcov kdekoľvek a v akejkoľvek dobe vždy inšpiroval. Myslíš, že diela, ktoré vznikajú v Tel Avive, sú ovplyvnené estetikou a lozo ou Bauhasu?
Nanešťastie myslím, že ani nie. Čo sa týka samotnej architektúry, vidím, že prebiehajú isté rekonštrukčné práce na budovách, ktoré sa zachovali, ale nevnímam žiadne dominantné tendencie udržať alebo rozvinúť tento špeci cký štýl. Myslím, že na hlbšej úrovni sa tento stav dotýka neschopnosti izraelskej kultúry uchovávať tradície.
Izrael nie je veľká krajina, no má pomerne veľkú a rôznorodú tanečnú scénu. Máš pre tento, povedzme pozitívny nepomer, vysvetlenie? Je to spôsobené or- ganickým vývojom alebo niekto osvietený si v jeden deň uvedomil nedocenený potenciál tanca?
Izraelská tanečná scéna je presne týmto jedinečná – je veľmi malá, no zároveň živá, silná, prosperujúca. A áno, dosť rôznorodá. Očakávalo by sa, že v rámci takej malej scény sa veci budú na seba podobať, tanečníci sa budú hýbať podobným štýlom, všetci sa budú navzájom silno ovplyvňovať. No je tu mnoho choreografov a tvorcov, ktorí prichádzajú s vlastným originálnym štýlom a zanechávajú po sebe jedinečnú umeleckú stopu. Počas rokov vznikali viaceré platformy pre prezentovanie, podporu a rozvoj novej generácie choreografov. A skutočne to pomohlo. No myslím, že najdôležitejším bola každopádne vôľa a chuť samotných choreografov. Izraelská realita a politická situácia sú tak komplikované, častokrát bez priameho riešenia, mnohokrát deprimujúce a smutné, že umelci majú naliehavú potrebu vytvoriť si vlastné alternatívne svety. Možno nie všetci, ale rozhodne to takto vnímam ja – umenie a tvorba je priestorom, kde cítim slobodu a ovládanie – dve veci, ktoré v Izraeli nezažívame tak často, ako by som si želala.
Izrael, rovnako ako Slovensko, čelí problému úbytku populácie. Iris Erez vo svojom diele local/not easy hovorí veľmi otvorene, že je efektívnejšie mať deti (so štedrou podporou štátu) ako byť choreografkou. Samozrejme, ide o sarkastickú generalizáciu. Existuje však prognóza, že Palestínčania prevýšia židovskú populáciu už v roku 2020. Na Slovensku máme podobné predpovede – zníženie počtu slovenského obyvateľstva bude vyrovnané „novými Slovákmi“, ktorí prichádzajú ako imigranti, čo samozrejme spôsobuje veľa emócií, najmä strachu a nenávisti, je príčinou politických hier a manipulácií.
Podľa môjho skromného názoru, demograFIcká hrozba je aktuálna, a preto je veľmi dôležité vyriešiť pretrvá‐ vajúci konfliikt vytvorením dvoch štátov. Mám pocit, že pravé krídlo izraelskej politickej scény ignoruje tento problém a každé nimi navrhované riešenie – napríklad okupácia – vážne poškodzuje židovský a demokratický charakter Izraela.
V roku 2013 si dielo YouMake ReMake, ktoré bolo prezentované ako formát v mnohých krajinách, uviedla aj s tanečníkmi elledanse company v Bratislave. You- Make ReMake otvára okrem iných otázok tému virtu- álneho priestoru, ponúkajúceho možnosti, ktorých hranice a aspekty si nevieme ani celkom predstaviť. Niektoré vízie hovoria o postupnom zániku divadla, lmu, tanca či tlačenej literatúry – o zániku sfér, kde žijeme. Ako vidíš budúcnosť – ako distopický obrázok alebo ako utopický raj?
Myslím, že akokoľvek sme technologicky vyspelí, nikdy nebudeme ochotní a schopní zameniť nič za zázraky, ktoré nám dáva javisko. Jeden človek, herec či tanečník, stojí tvárou v tvár druhému človeku – divákovi. Delia sa o rovnaký priestor. V rovnakom čase. To je niečo nezameniteľné a nenahraditeľné. Budúcnosť preto nevidím pochmúrne. Myslím, že v napätí medzi dystopiou a utópiou leží reálny svet. A myslím, že aj v You- Make ReMake, prostredníctvom virtuálnej platformy, ide o skúmanie ľudskej podstaty a kultúry. To je to, čo stojí v centre pozornosti aj pre budúcnosť.
Ďakujem za rozhovor.
